Príliš teplo. Príliš sucho. Irena nedokáže neustále počúvať Leopoldove sťažnosti na sťažené podmienky v stajniach. Kone trpia, každý trpí, no a ona trpí ešte väčšmi, keďže tieto reči musí dookola vstrebávať.
Áno, aj ona sa prirodzene zaujíma o svojho koňa, ale pokiaľ v noci nenadobudla čarovné schopnosti, ktoré by jej umožňovali ovládnuť podnebie nad Malými Karpatami, nič s tým nenarobí. Presne tak ako jej brat.
"Nevypadneme niekam večer?" prehodí Šarlota medzi rečou, keď sa prechádzajú v parku. Vidí na Irene, že by sa jej zišlo trošku uvoľniť. Občas má pocit, akoby boli celkom prepojené. A inokedy zas absolútne nevie, čo má od nej čakať. Buď príde napätá ako jej matka, (ktorú pozná z opisov, Šarlota naozaj nemá potrebu túto ženu poctiť svojou prítomnosťou) alebo, vtedy, keď to najmenej čaká, mladá Kučerová príde s niečím bláznivým, čo prekvapí aj samotnú Šarlotu.
Irena teda pokrúti hlavou, "Neviem, či to dnes vidím na alkohol, Šarlot."
"Tak sa pôjdeme kúpať do Dunaja!" nadšene do nej narazí plecom, až na chvíľu Irena stratí rovnováhu. Našťastie ju Šarlota rýchlo strhne za zápästie, aby náhodou nemala na svedomí nejaké jej zranenie. Vydýchne si a jemne sa pousmeje. Pomaličky pustí Ireninu jemnú ruku, no v svojich cievach cíti pulzujúcu krv. Kortizol v kombinácii s adrenalínom nútia jej srdce biť o čosi rýchlejšie aj napriek prerušenému fyzickému kontaktu. Neznáša, ako dobre pozná dôvody správania svojho vlastného tela.
Potajomky zdvihne pohľad na Irenkinu prekvapenú tvár. Oči sa im stretnú na polceste a ona robí všetko pre to, aby sa na ten čarovný úsmev nenechala namotať.
"Možno by som sa na jeden pohárik nechala nahovoriť," vzdychne po chvíli Irena. Akoby si začala uvedomovať, že leto sa pomaly chýli ku koncu a Šarlota sa čoskoro vráti späť do Piešťan. Možno sa už naozaj nikdy potom neuvidia, tak prečo sa na chvíľu neuvoľniť?
Šarlota s úškrnom prikývne, "Tak sa vidíme o ôsmej," nakoniec ešte žmurkne, čo hneď oľutuje a prevracia očami, no Irenke už našťastie nie je v dohľade. Od chrbta pôsobí celkom sebavedome.
Necháva dievča s povzdychom a ešte väčším zmätkom v hlave na pospas rušným uliciam. Čo sa to s ňou deje?
Všetko je úplne, ale že úplne normálne. Mladíci sa náramne snažia tancovať do rytmu veselej melódie, čo im absolútne nejde, páni v strednom veku koketujú s výstredne oblečenými dámami a sem-tam mávnu bankovkou, aby im dodali motiváciu zohriať ich večne poloprázdne tvrdé postele, čerství absolventi stále oslavujú koniec školskej dochádzky, aj keď už je leto takmer na konci... jednoducho, nič nie je na tomto večeri neobyčajné. Až na Šarlotu.
Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu dnes vyzerá akosi... inak. Akoby svojej vizáži venovala oveľa viac času než obvykle. Irenka sa silou-mocou snaží zistiť príčinu jej inakosti. Prehnaného pôvabu. Pozoruje Šarlotine pery a celkom zabúda vnímať jej hlas.
"...ešte dodnes mi to pripomína!" doznieva pomedzi hlučných mužov. Sama sebe vyčarí úsmev na tvári, v očiach a najmä v tých jamkách na líci, v ktorých by sa Irenka najradšej utopila. Teda... nie. Čo to bolo za hlúpu myšlienku?
Potrasie hlavou aby sa spamätala, veď má v sebe ledva jeden pohárik. Pri pohľade naň Šarlota spozornie, "Prinesiem nám ďalšie," žmurkne a znova sa tak krásne usmeje.
Kráča úplne prirodzene, no jej mozog vysiela signály veľmi zvláštnym spôsobom, až si myslí, že z takého minimálneho množstva alkoholu zabudla chodiť. Nevie, či sa jej to zdalo, alebo jej Irenka celý čas hľadela na pery. Týmto si nemôže byť istá nikdy. Možno len obdivovala jej nový rúž. Ani netuší, že si ho Šarlota dala práve kvôli nej.
Cestou k stolu ju ešte stihne otravovať jeden z tých pánov v strednom veku, no ona ho šikovne odbije. Tmavé nohavice jej nádherne lemujú postavu, nesie sa v nich ako mystická bytosť, ako porcelánová figurína a Irenka jej zrazu túži ušiť šaty na mieru. Chce ju mať za modelku na módnych prehliadkach, za múzu, polnočnú inšpiráciu. Sama nechápe, kde sa toľká chuť v nej berie. Nedokáže si predstaviť, aké to bude na jeseň, keď v Bratislave zavládne nová sezóna. Nik si nevšimne tú maličkú zmenu, menšiu než jej jamka na líci, no v meste ostane akosi prázdno.
Prázdne miesto pri stole rýchlo obsadí Šarlota, než si k Irenke stihne prisadnúť akýsi ryšavý mládenec. Irenka sa pousmeje a opatrne zoberie pohár, ktorý jej Šarlota podáva. Jemne sa im dotknú prsty, a tak sa obe napijú namiesto ďalších slov. Ledva by sa cez ten humbuk počuli. Dnes je v meste naozaj rušno.
Šarlota však nespustí zrak z Irenkiných rúk, neznáša premýšľať anatomicky, a predsa sa toho nedokáže vzdať, vidí ako sa na jej rukách napínajú a uvoľňujú šľachy, svaly. Irenkine ruky vedia tak dokonale pracovať, šiť. Vedia, čo chcú, čoho sa chytiť a čo pustiť. Šarlota nemá inú možnosť, len ich obdivovať.
"Dnes nebude žiadny Dominik, či Viktor?" Irenka sa zasmeje pri pohľade na skupinku mladíkov, keďže Šarlota ani raz nepozrela ich smerom. Aspoň nie tým jej typickým, priam žiadostivým pohľadom. Áno, Irenka to vie veľmi presne, pretože ju celý večer pozorne sleduje. Chce si kamarátku užiť pokým jej nezmizne z dohľadu nadobro. Žiadny iný dôvod neexistuje.
"Prosím ťa!" prevráti očami, no v jej hlase počuť sklamanie. Sama si to uvedomí a preto sa opäť napije. Má sucho v hrdle a nie len z účinkov alkoholu. Chce prestať myslieť racionálne. Chce prestať myslieť na to, že o chvíľu nebude mať ani kúsok Irenky. Chce prestať myslieť.
"Naozaj toto leto bolo... vážne asi jedno z najlepších. Vďaka tebe," slová sa jej trošku začínajú zamotávať jedno o druhé, keďže stihli vypiť ďalší pohárik a ona si opäť mohla prezrieť Šarlotu v celej svojej kráse ako záhadnú modelku na móle, keď k nej od baru kráčala. Niekedy medzi dvanástou a pól jednou začali spomínať na júl, na to, ako to celé rýchlo ubehlo, ale ani jedna z nich sa neodvážila spomenúť k... k... koniec leta. Irenka v rýchlosti vytesní túto myšlienku z hlavy a zbrklo sa postaví, až takmer stratí rovnováhu. Racionálny mozog by si povedal, že je čas ísť domov. Irenkin mozog však vraví: ideme na parket!
A tak ťahá Šarlotu za ruky, no nemusí ju príliš presviedčať, ona by ju nasledovala aj keby sa brodili Dunajom. Ani pesničku asi nikdy nepočula, a predsa tak veľmi túži držať Šarlotu za boky a hýbať sa v rytme spolu s ňou, akoby boli jedno telo. Pomaličky týmto myšlienkam aspoň dovoľuje existovať. Triezva Irenka by ich okamžite zadusila, zakopala hlboko na dno Dunaja a už nikdy sa neobzrela späť.
Ale teraz sa držia za ruky. Teraz nemá na mysli nič, len Šarlotin hebký dotyk, hľadí na ich nohy ako topánky klopkajú v rytme aj proti nemu. Bojí sa zdvihnúť hlavu. Bojí sa vlastných myšlienok a toho, čo sa stane, keď zbadá ten nežný pohľad. Drží sa svojho pokoja, až kým ju za plece nechytí neznáma mužská ruka. Doslova ju odhodí a pohľadom prebodne človeka, ktorý sa jej opovážil pokaziť peknú chvíľu.
Šarlota prevracia očami, no potom sa začne smiať, utiahnu sa do rohu, kde nikomu nie sú na očiach. Irenka sa pri pohľade na ňu zasmeje tiež. Prestane, až keď sa Šarlota nakloní k jej uchu, "Tento sa kvôli tebe bude báť žien!"
"Tak nech sa bojí! To len ženy sa môžu báť mužov, či čo?" Irenka odvrkne. Teplý dych a pery, čo sa sem tam dotknú jej ucha spôsobujú ešte hrejivejší pocit v jej hrudníku.
"Nie, nie... sebestačné ženy sú veľmi príťažlivé," Šarlotinu tvár zdobí jemný úškrn, keď sa pomaly odtiahne. Odvahu jej dodáva to promile, čo koluje jej žilami, a nádej Irenkine ruky.
Je taká krásna, keď na ňu s iskričkou v oku hľadí. Bledé vlasy padajú okolo ramien, až sa dotýkajú poodhalených kľúčnych kostí. Hrudník sa jej dvíha plynule, no rýchlejšie než by mal, oči reagujú možno až príliš dobre v jej stave, držia sa na tých jej, len občas potajomky prebliknú na pery. Šarlota sa jej nevie vynadívať. Ona bola stvorená na obdivovanie. Prečo si ju nikto neváži? Prečo si ju všímajú len bezvýznamní chlapi v nočných hodinách? Jej samotná prítomnosť rozžiari miestnosť, jej inteligencia pozdvihne spoločenské hodnoty, jej humor rozochveje snáď všetky bránice... Prečo ju nik neoslavuje tak, ako si zaslúži?
Irenka prehltne hrču, ktorá sa hej v hrdle pri dotyku Šarlotiných pier vytvorila a ohlási, že musí ísť na toaletu. Tento večer je snáď ešte horúcejší, ešte dusnejší, ako tie ostatné.
"Idem s tebou," Šarlota ju schmatne za ruku, aby sa v dave nestratili. Rada si namýšľa, zakrýva skutočné dôvody, aj keď podnik obe dobre poznajú a nie je možné aby sa v ňom stratili, ani počas takejto živej noci.
Keď sa za nimi zatvoria dvere, veselé melódie vystrieda hlasné dýchanie. Šarlota pustí jej ruku až vtedy, keď si všimne inú ženu, ktorá si pri zrkadle upravuje rúž. Možno až príliš rýchlo a príliš podozrivo odstúpi od Irenky, ktorá mieri priamo do kabínky.
Šarlota sa taktiež na seba pozrie do zrkadla. Má chuť si celú tvár obliať vodou, schladiť všetko, čo v nej vrie. Lenže teraz už to je jedno, však? Je úplne jedno či podľahne svojim túžbam alebo ich bude pred sebou tlačiť až do Piešťan. Čo sa stane dnes v bare, ostane v bare. Čoskoro to všetko tak či onak skončí.
Keď mladá dáma opustí toalety a Irenka výjde z kabínky celá zmätená, Šarlotino srdce sa rozbúcha ešte väčšmi. Asi dnes skutočne neznesie tú jej krásu. Ešte ju nechá umyť si ruky, no ani na sekundu z nej nespustí oči. Irenka cíti jej uprený pohľad, ten nával teploty, ktorý sa z hrude rozšíri do celého tela a napadá každú jednu bunku. Je si istá, že žiadnym púdrom neprekryje svoje červené líčka. A dnes to robiť nemusí. Nemusí sa skrývať, nemusí v sebaklame odťahovať svoje ruky od tých Šarlotiných. Nemusí robiť vôbec nič, keď sa otočí na mladú študentku medicíny, ktorá akoby čakala na povel, ledva badateľný súhlas, len sa nechá viesť.
Šarlota sa k nej pomaly priblíži, Irenka sa nebojí, no cúva, až kým nenarazí na stenu. Znova hľadí na jej pery, na jej boky, ktoré tak túžila držať ešte predtým, než na to sama prišla. A teraz si to dovolí. Dnes môže všetko.
Irenkine ruky opatrne pritiahnu Šarlotu až k svojim perám, necháva medzi nimi veľmi maličký priestor. Každú chvíľu môže niekto vojsť a zničiť celú túto absurdnú situáciu. Každú chvíľu môže jedna z nich spraviť maličký pohyb vpred a do detailov prepísať príbeh tohto leta. A Irenka to s troškou odvahy spraví. Obmotá si ruky okolo Šarlotinho pásu a konečne ju pobozká. Cíti Šarlotin dych aj jej ruky na svojej tvári. Cíti tlkot jej srdca na tom svojom. Cíti akoby každý jeden moment strávený s ňou smeroval práve k tomuto. A konečne v hĺbke duše vie, že nerobí nič zlé.
Brušká Šarlotiných prstov jemne hladkajú jej tvár, keď sa od seba na chvíľočku odtiahnu. Obe trpia nedostatkom kyslíka a tak spolu dýchajú ten horúci vzduch.
"No toto..." Šarlota sa usmeje, "a ja že si celý večer obdivovala môj nový rúž."
Irenka len pokrúti hlavou a hravo ju od seba odstrčí, "Dovoľ. Ja som náhodou veľmi nenápadná."
"Áno, áno, moja najnenápadnejšia," prikývne Šarlota a opäť sa k nej priblíži.
Už-už ju ide pobozkať, keď ju Irenka rukou na hrudi zastaví: "Tvoja?"
"Dnes si moja," s úsmevom povie a bez mihnutia oka ju znova pobozká.
Môžem byť tvoja aj zajtra. Toto si polotriezva Irenka už nedovolí povedať a tak prehĺbi bozk a Šarlote intuitívne rozopne prvý gombík na blúzke. No potom sa zastaví. Naozaj niekto môže kedykoľvek vojsť.
"Si ty ale žena činu!"
"Ja môžem pokojne odkráčať domov, keď sa ti niečo nepáči," povie podpichovačne a otočí sa k dverám.
Šarlota ju v momente ťahá späť a palcom utiera rozmazaný rúž okolo jej pier, Irenka od nej nedokáže odtrhnúť oči. Započúva sa do tlmených tónov hudby a opäť ju chytí za boky. Šarlota toto tiché pozvanie na tanec s radosťou príjme. Položí si hlavu na Irenkino plece a opäť dýcha v rytme s ňou. Už podozrivo dlho nikto nevošiel dnu.
"Aj ty si bola najkrajšia časť môjho leta," zašepká Šarlota v Irenkinom objatí, cíti jej srdcové ozvy a presne vie, čo touto vetou spôsobila. Nemusí ani vidieť jej výraz.
Nový začiatok sa premení v obávaný koniec.
A tak tancujú ešte zopár minút v tichu. Občas striehnu na kľučku, ale inak sú mysľou obe na konci leta. Na konci ich priateľstva (?).
"Bola si už niekedy... so ženou?" spýta sa Irenka len tak do vetra, skutočne sa zaujíma, no najmä chce prestať myslieť na to, že všetko dobré má dátum exspirácie.
"Áno. Prekvapuje ťa to?" pousmeje sa a zdvihne hlavu. Zanechá Irenke hrejivý bozk na líci.
"Asi ani nie," vzdychne, "Ja som nečakala, že to bude také... no, povedzme, že také isté ako s mužom."
Šarlota sa nad jej slovami zasmeje, "Nie každý to tak má. Niekto je na mužov, niekto na ženy. No a nám dvom je to očividne úplne jedno."
"A nemáš strach?"
"Že ma niekto prichytí a udá?" opäť sa zasmeje, ale je pripravená Irenke odpovedať na akúkoľvek otázku.
"Že sa zamiluješ do ženy," objasní. A trochu jej tým zlomí srdce. Možno nie len trochu.
Preto teda nahlas vzdychne a pohľad uprie na strop, "Láska je to najkrajšie, čo môže človek zažiť. To, že ja tú romantickú dokážem cítiť nielen k mužom, nie je moja slabosť, ani žiaden strach."
Niekto otvára okná, aby iný mohol nahliadnuť dnu a rozšíriť svoje obzory. Niekto hľadá lásku v nesprávnych ľuďoch. Niekto svoju lásku nevidí a potláča. Niekto stráca lásku pre život a niekto stráca život pre lásku.
Irenka sa so slzami v očiach usmeje a chytí Šarlotinu tvár do svojich rúk. Palcami jej namiesto rúžu utiera slzy. Poslednýkrát pritisne svoje pery na tie jej, ale tentoraz cíti soľ. Už je celkom triezva. A predsa sama sebe dovolila pobozkať ženu. Hoci stráca lásku pre život.
Tú najkratšiu letnú "lásku", ktorú navždy bude nosiť niekde v srdci. I keď to jej bude patriť inému. Nikdy na ňu nezabudne.
Strávia tam ešte asi celú večnosť, v bozkoch a objatí. Chvíľu na seba hľadia v zrkadle, keďže sa zhodnú na tom, že by spolu vyzerali naozaj dobre. Irenka najprv nadáva na Šarlotin rúž, keďže ho musí zmývať z oboch líc a potom Šarlota neodolá a pobozká ju ešte raz. Našťastie už nemá na perách ani posledné zvyšky červenej a tak sa v celkom pozitívnej nálade vyberú von.
Stále im nejde do hlavy, prečo tam tak dlho boli samy. Až kým Šarlota nezatvorí dvere. Náramne sa pobaví, keďže niekto na ne vyvesil tabuľku s nápisom nepoužívať. A ona presne vie kto. Otočí sa na ženu, čo sa predtým upravovala v zrkadle. Tá na ňu len žmurkne a po chvíli tabuľku opäť zvesí.
Neuveriteľné praktiky v tomto bare. Škoda, že o tom nevedela skôr.
Keď vyjdú von do spiacich ulíc, zaskočí ich chlad. To teplo si pravdepodobne spôsobovali len ony navzájom. Šarlota z diaľky v tých nohaviciach vyzerá ako muž, a tak ju Irenka chytí za ruku. Vie, že v reálnom svete musí byť ostražitá, ale takýto večer už nikdy nezažije.
"Odprevadím ťa," usmeje sa Šarlota a stisne jej ruku.
Irenka prikývne. Na nos jej pristane kvapka dažďa. Až teraz si spomenie na svoju rodinu, na problémy so stajňami a bratove sťažnosti. Šarlota skutočne dokázala umlčať všetky jej malicherné ťažoby. Už nie je teplo a vyzerá to tak, že ani sucho nebude. Takže jediným problémom bude tá diera, veľkosti lícnej jamky, ktorá ostane v jej srdci.